Zobudila sa o 8 mej rano.. slnko jej cez okenné sklá svietilo priamo na hlavu. Nemotorne vstala z postele a zatiahla závesy. Napadlo ju že sa znova zvalí do postele, ked tu uvidela na stole ešte čerstvú červenú ružu. Pri pohľade na tú ružu sa jej vybavilo všetko to, načo túžila počas noci zabudnúť. Minulý večer navždy stratila svoju lásku. Myslela si, že konečne našla zmysel svojho života, a znova ho stratila... Bolo to posledné stretnutie s ním, s jediným človekom ktorému dôverovala a darovala mu svoje srdce. Cítila sa ako v Romeovi a Julii – bláznivý rodičia držiaci svoju dcéru v tmavej izbe polepenej metalovými plagátmi. Odporná nevedomá sebeckosť milujúcich rodičov. Milujúcich ?? Ona si to nemyslela.. pre ňu to boli väznitelia snažiaci sa zničiť poslednu kvapku šťastia v jej živote. On – len prenho žila. Strávili spolu pol roka.. Pol roka plného lásky, nehy a krásnych nezabudnuteľných zážitkov. A to všetko bolo zrazu navždy a nenávratne preč. Neexistovala iná možnosť, museli sa rozísť v deň svojho polročného výročia. O to väčšiu bolesť jej to spôsobovalo.. ten deň chcela prežiť len s ním, ležať na jeho hrudi a vychutnávať si pocit, že je niekým milovaná, že konečne má človeka pre ktorého dokáže aj zomrieť. Oni jej ho bezcitne zobrali. A ona.. ona im zoberie dcéru.
Spomínala ako sa dali pred pol rokom dohromady. Tak sladko, romanticky a nezabudnuteľne... Nie.. nemôže na to viac spomínať. Spôsobovalo jej to muky väčšie než bodanie tisícky nožov. Nezniesla tú bolesť, trhala jej vnútro ako rozzúrená beštia.
Prešla do kúpelne a pozrela do zrkadla. Mŕtvolne bledá tvár.. kruhy pod očami..
Hlavou jej vírilo množstvo myšlienok.. nechcela zísť dole po schodoch a vidieť ich... ľudí ktorí jej zničili život.
Na umývadle uvidela starú žiletku. Bola to žiletka ešte po jej nebohom starom otcovi. Často ju prevaľovala v rukách keď rozmýšlala o živote...
Jeden rez.. jeden jediný a všetko to utrpenie skončí.
Vrátila sa do izby, zobrala papier a pero.. písala.. písala o všetkom čo cíti.. o všetkých jej túžbach a zmarených snoch. Bolo to pre ňu ako droga.. konečne zo seba mohla dostať všetko čo cítila a povedať všetko čo chcela povedať, aj keď nemohla..
Chytila do rúk pomaly umierajúcu ružu.. v tej ruži toho bolo tak veľa ukrytého.. privoňala k jej lupeňom a umrela s ňou...........
Story..
09.05.2007 20:02:40
my first story..
Komentáre
hmm..